Eleanor Rigby

"Aha, Oravský zámok! Nie Oravský .. aký je to zámok? Tá zrúcanina. Pozri tuto tento! Vidíš?" púšťa lokomotíva Zuza slovnú paru.

Ideme zo svadby. Zo Starej Ľubovne. Sledujem, ako sa jeseň nasťahovala Slovensku do dvora. Prsty v lodičkách oziabajú, slnko sa zubí, nad vlakom krúžia myšiaky. Ten zámok je hrad a od oravského má ďaleko. Driemem, nelúštim. Zistím to neskôr. Inokedy.

Tatry sú nádherné. Tuším ich máme všetci zakódované v genetickej výbave, šumní šuhaji aj cice z mesta. Len mne sa akosi nedarí podeliť sa o ne s časom. Možno sa podarí. Inokedy.

Svadby sú zvláštne. Bolí ma žalúdok. Podľa intenzity bolesti usudzujem, že by som ich dopriala skôr nepriateľom, než najbližším. V kufri plieska výslužka. Udiera o prázdne miesto pre svadobnú kyticu. A o spomienky, ktoré sa hrnú s nevestou. A o spomienky, ktoré nosia kamaráti zo školy. Najviac sa ozývajú tí, ktorí tu nie sú. Inokedy.

Vonku je svetlo šedivé a zlaté. Sadá si ticho na bronzové hlavy briez.Oproti sedí dievča. Jedno oko modré, druhé hnedé. Mätúci pohľad. Odvracia hlavu, nech nevidno tlmený smiech nad Zuzinými komentármi. A krčí nosom spolu  ňou nad odérom rómskej rodinky, ktorá stratila lístok kdesi medzi prvým a druhým nástupným schodíkom. Sprievodcom sú vystúpení. Otec bedáka, dieťa mrnčí. Len žena čuší, pod okom sa jej hrbí modrina modrá ako vozne Slovenskej pošty. Pridávajú sa k zástupu spolutmavších. Je to novembrový pohľad. Tatry a pod nimi osada. Plná  krikľavých farieb, neomietnutých tehál a detí s hokejovými prilbami na hlavách. Cvak. Inokedy.

Vedľa mňa Dávid. Len trochu bronzovejší, než ten Michelangelov. Krásny ovál s rovným nosom, miernymi, šikmo zastrúhanými zlatými očami, krčiacimi sa za závojmi čiernych mihalníc. Vpadnuté líca, drzá brada. Milý je. Ponúka hudbu, film, konverzáciu. O chvíľu architekt. Vraví čosi o vlasoch a charaktere. Tie moje sa mu zdajú. Mne sa zdá on. Má 20, jeho plachosť ešte nezahalil testosterónový mrak. Diagnostikuje ma cez pracne vyrobené lokne. Smejem sa. Má 20, ešte sa nenaučil zlatému rezu primerane prehnaných vášní. Pýta si číslo, volá ma na kávu. Inokedy.

Svadby sú zvláštne. Pripomínajú, že čas sa deje.

Život je plný rozhodnutí, za ktorými sa krčia tiene činov odložených na inokedy.