Eleanor Rigby

Labute šumia krídlami, nad hlavou šuchoria poblednuté mračná. Aha, január, bosý sa šmýka na ľade, po čipkách narodených z ostrých korčulí a hokejok pracne vydrankaných z cípov rodičovských kabátov. Zmrznuté drapérie utkané z nahých, trasúcich sa konárov, skrývajú srdcia vryté do kôry. Roztopašne tlčú tie koronárne jazvy. Buch - buch - naveky, až do ďalšej miazgodarnej jari.

Neplač, dievča.

Občas im držím hlavy, objímam ramená, utieram slzy a kričím: "Neľúbi Ťa, zabudni." Spravidla márne.  "Ale - on ma miluje," kontrujú zúfalo. "Bude ma milovať! Musí! Cítim, že ma ľúbi!"  mantrická metafyzika citov, ktoré mali byť, no nie sú. Ony plačú, oni odchádzajú.

Láska sa nedá vynútiť, vydrieť, vybojovať, vyplakať.

Je, alebo nie je. Vždy dobrovoľná, vždy záhadná. "Neviem, prečo Ťa milujem. A keď to neviem, tak Ťa milujem," vravieva on. Bez bilancií, bez zoznamov, bez súčtov a rovníc. Je, alebo nie je.

Vždy tajne dúfam, že raz budú držať ony mňa. A zakričia, že ma neľúbi, keď to budem potrebovať. Aby som dokázala nechať človeka, ktorého milujem, odísť. Bez bilancií, bez zoznamov, bez súčtov a rovníc. Bez vydierania.

Zatiaľ nie je treba. Je január. Uši primŕzajú k nosom, prsty sa zádrapčivo naťahujú o každý kus teplej vlny. Občas sa zakvačia do cudzích rúk, občas vplávu do vlastných vrecák. Tam z okna vidím dvoch, možno to srdce práve ryjú. A možno len placho, za konármi, vymieňajú miazgu, ktorá stromom nepatrí. Buch - buch - naveky, až do ďalšej miazgodarnej jari.

Neplač, dievča. Láska sa nedá vynútiť, vydrieť, vybojovať, vyplakať.