Eleanor Rigby

Oranžové vrchy. Lemujú karpatské kolená, otŕčajúce sa popudlivo k nemu ako výsmech svetelným rokom a šedinám. Dnešný vzduch sa dá žmýkať. Je plný dažďa, aj keď neprší.

"Poď von," ťaháš sa za vrkoče, pískajúc nešikovne pod oknom, prešľapujúc dlhokánskymi nohami v dúhových trenírkach.

Pôjdem.

Pískaš si stále. Sobotnú bossanovu. "Budem ...," skáčeš okolo mňa ako čerstvo objavené šteňa. Tajuplne špúliš ústa. Skáčeš priamo do mlák. Kúsok blata salaší sa ti aj na líci.

"Budem šťastná. Som si dnes povedala." Ešte si k tomu lúskeš. Rozhodnutie spečatíš jahodovou bublinou, ktorá okamžite spľasne.

Plesk.

Sú dni. V niektorých sa skoncentruje ten. Pocit.

Vtedy mi sakramentsky chýba bublifuk. Aby som oficiálne overila praskanie tvojich bublín.

Sú rozhodnutia, ktoré znamenajú.