Eleanor Rigby

Bábika sa už rok plieska vo vzduchu. Len tak, samovoľne. Po desaťročnom vzťahu, ktorý začal, sotva skončilo povinné dranie školksých lavíc, vyhlásila samostatnosť. Jej deklarácia nezávislosti spočívala v heslách znejúcich na "zneužijem ich skôr, ako oni mňa." Mala na ostré vyhlásenia nárok. Jej pôvodné zlatíčko jej zahlo s inou bábikou, ako slobodný duch odmietlo zaradiť sa do pracovného procesu a ošklbalo ju, o čo šlo. Aj o ilúzie.

A tak bábika poletuje. Prvé polety, či skôr smršte, boli ú-žas-né. Každé zlatíčko bolo zlatíkom, s ktorým sa len tak nezáväzne oddávali viac - či menej kvalitnému sexu, pričom bábika šrotovala ostošesť, minimálne s týždennou frekvenciou. Nový model za starý, nový model za starý, nový model za starý. Šrotovné sa po jej vzore stalo hitom v našom malom kolektíve, dávno predtým, než ho začali pretláčať európske vlády, podaktorí slepo napodobovali, ďalší ticho závideli. Tak voľná, tak slobodná.

Bábika však vyhlásila krízu. Náhle vraví, že už nemá dvadsať, náhle fňuká, že už chce to. To, akože TO. Také zlatíčko, ktoré bude výlučne jej. A tak sa na zlatíkov dáva nová optika. Optika z kategórie "Stane-sa-konečne-on-tento-jediný-mojim-celoživotným-partnerom?"

Zmenila sa však len optika, šrotuje sa ďalej. Každý je vyskúšný, každý je kolektívu predstavený ako "To je on!" Po týždni, plus mínus, nariekame. On nebol tým, oným. ONÝM!

Šrotovné bábiku šrotuje. S gustom a vehemenciou. Ešte šťastie, že šrotovné z vládnych rúk nemá dopady žiadne - pozitívne ani negatívne. Či má? Má?