Eleanor Rigby

Mesto je v ranných hodinách vždy ospalé. Ako mužmi pestovaná cica, jedným okom kontroluje milenca pripravujúceho raňajky do postele, druhé priviera nad roztečeným make-upom. Strapatá, tretie oko nachádza na potrhaných pančuškách.

Predieram sa jej korodujúcimi cievami, strapatá ako to mesto, na nohách vypajdané šľapky plnené tyrkysom a minulými letami. V ruke káva, drink & go, stihla som klienta, políciu, daňový, a to ešte nie je deväť. Cítim sa víťazne, pol úradného maratónu na najbližší mesiac z krku. V duchu sa prstami strácam na jeho chrbte posiatom hnedými značkami pýtajúcimi si bozk. V duchu premýšľam, čo sa to deje, prečo viac vrčíme, než sa usmievame. Cítim sa bezmocne, opatrne hmatám, či už medzi nami nerastie dáky múr. Uf, nič, zatiaľ. Hádam. Cítim sa úľavne. Postavil mi máj. Trepú sa stuhy na balkóne, farebné, dlhé. Cítim ich pleskot v ráne pripravenom na dážď. Cítim sa napäto, len jednu piruetu pred výbuchom.

Každodennosť, do ktorej som sa kedysi tak autisticky utiekala, ktorá mi bola kolískou, ktorá ma chránila, každodennosť ma zabíja. Dusí. Chcem lietať. Chcem vlastniť čas a bohapusto ho zneužívať. Cítim že mi čosi chýba, neviem, čo, aha, viem, chcem zobrať Kocúra a knihy a za pol kila hudby, zavrieť sa kamsi a neodísť. Aspoň na mesiac. Čoby. Aspoň na deň. Chcem byť rozmáznávaná a prekvapovaná, chcem rozmaznávať a prekvapovať.

Cítim, čo chcem, chcem, čo cítim.

Chcem sa cítiť slávnostne.

Mesto sa budí. Autá vytrubujú hrešiace kódy, trombóza, nejde im uhnúť, nejde sa skryť. Drží si rozpačito tie kŕčové žily, ani z voza, ani na voz, ide leto, ideme rozkopávať, precvičiť nervy bratislavských fešákov a ochechúľ. Dnes nenávidím toto mesto, každučkou bunkou naň zazerám.

Jediné, čo ma delí od absolútnej nenávisti, je láska.