Eleanor Rigby

V mojej hlave máme stále šestnásť. Ja som kostnatá sarkastická grungerka, na očiach nosím hrubé čierne linky, v koženom batohu fľašu vodky pre strýca náhodu a zá-sad-ne odmietam sukne, volány a ideu lásky na celý život. Drsná na povrchu, panicky vydesená vo vnútri. Mladičká básnířka, s korálky nad kotníky.

A on má stále hlas televíznej hviezdy, vlasy čierne ako noc,  oči modré ako curacao, číta Tolstého a vraví, že žiadnu normálnu nechce, pretože nenormálne ľúbi nenormálnu mňa. A druhý má oči orieškové, ruky jemné ako dieťa, v líci jamky, cituje Kierkegaarda a panicky sa bojí prejavov akéhokoľvek citu.

A ostatní nám fandia, sledujú, frflú. A žijú svoje životy. V ktorých je vždy nejaký on a nejaká ona. Nejakí rodičia, otravní na smrť. Štyri steny izbičiek polepené sofistikovanými plagátmi a podenkovými heslami s večnou trvanlivosťou. A vždy je tam aj láska k životu bez záruky. Bude to tým, že slovo záruka je nám ešte neznáme.

Všetci sme vydesení na smrť, hoci naše strachy sú len detské. A všetci sa ničoho nebojíme. Do života sa vrháme bezhlavo, na sánkach vášní a nenávistí skandujeme nadživotné pravdy.

Mikrosvet stredoškolskej triedy.

Ku koncu sme si prisahali, ako sa nerozídeme. Väčšinu som už celé roky nevidela.

Stretávka po rokoch. Hypotéky, deti, manželstvá. Úspechy a pády, kariéry a vyhadzovy.

predtým.potom

V mojej hlave máme stále len šestnásť. V mojej hlave som ani ja nezostarla.

A tak sa v nedeľu ideme pomaturitne stretnúť. Budeme všetci a budeme mať šestnásť.

S jediným rozdielom. V šestnástich sme sa hrali na dospelých. V dospelosti sa budeme hrať na šestnásťročných.